Gabriela Kováčiková
Hrám sa s marcipánom
Pred nedávnom som čítala, že marcipán má dokonca svoje múzem. Moje výtvory zatiaľ skončili iba v bruchu, ale tak je to myslím lepšie.
Som kto som... hlavne sa snažím byť skutočným človekom..možno aj s chybami,ale inak to asi už nebude. Zoznam autorových rubrík: Hrám sa na básnenie, Pre maličkých, Pre maškrtné jazýčky, Povesti a príbehy z dávnych či, Tak to vidím ja, Doma som iba mama, Krížom krážom v živote, Súkromné, Nezaradené
Pred nedávnom som čítala, že marcipán má dokonca svoje múzem. Moje výtvory zatiaľ skončili iba v bruchu, ale tak je to myslím lepšie.
Dni majú svoje vône. Všedné, vôňu rannej kávy, sviatočné voňajú po koláčoch a tieto dni voňajú po škorici, aníze, mede. Práve medovníčky sú tie , čo mám najlepšie napovedia, že blížia Vianoce.
Pár mojich posledných výtvorov. Snáď sa vám bude niektorý z nich páčiť.
Nikoho v dnešnej dobe neprekvapí ,že na nete nájde kadečo. Nie vždy iba to pekné , dobré a múdre, ale aj šokujúce. Ak ste si mysleli, že na stránkach venovaných takej práci, alebo záľube ako je pečenie, nič také nenájdete, tak ste na omyle. Ľudia majú rôzne priania, rôzny pohľad na to, čo považujú za pekné. V prvom rade ak sa rozhodnú niekomu darovať, alebo aj sami upiecť tortu, tak chcú dotyčnému urobiť radosť. Prekvapiť a možno rozosmiať, občas aj jemne šokovať.
Pýtam sa: „ A toto kto vymyslel?“. Musel to byť prinajlepšom Andersen, alebo nejaký iný rozprávkar. Prečo? No, lebo v tej našej Jednote stretnete hneď štyri takéto éterické bytosti. Ráno tam nezvyknem chodiť, lebo zrejme z úcty k minulosti a tradícii sa tam hadia rady pred aj za pokladňou aj v dnešnej dobe. Po šestnástej hodine tam ísť a dúfať, že kúpite pečivo, alebo aspoň chlieb, je hotové sci-fi . Takže pokiaľ môžem, tak nakúpim niekde inde a adrenalín si môžem zvýšiť aj inak.
O čokoláde sa už popísalo veľa. Ponúkam vám trošku písmeniek a dva receptíky na jesenú dobrú náladu.
Vždy ma bavilo niečo vytvárať. Teší ma, keď sa druhí tešia. Preto aj tie hodiny práce sa mi nezdajú až tak dlhé. Snáď sa budú aspoň trochu páčiť aj vám, hoci len takto ,prostredníctvom fotiek.
Narodili sa pred pár dňami. Jedno 34 gramové, druhé skoro 40 gramov živej váhy. Jedno tichučké , podozrivé pípnutie a moje teriérča okamžite vyštartovalo. Aj ma napadlo, že či naozaj to, na čo myslím, ale v duchu som to zavrhla. Bola som tam ráno a počet bol stabilný. Celkovo 3 kusy okatých, rôzne farebných, rôzne strapatých a rovnako zvedavých chlpáčikov. O dve hodiny bol počet iný.
Uvidieť usmiate a šťastné dieťa s vysmiatymi očkami je asi tou najväčšou odmenou za námahu ktorú sme vynaložili pri pečení tortičky.
Upiecť tortu nie je ťažké. Len treba trochu času a niekedy aj celkom dosť veľa času a trpezlivosti. Hlavne sa netreba báť. Ani marcipánových figúrok.
Máte radi tyčinku Snickers? Ak áno, tak si môžete upiecť koláčik s podobnou chuťou. Postup vyzerá zložitejšie, ale opak je pravdou.
Málokto ju ešte nezažil.Nik po nej netúži. Bojíme sa jej každý bez výnimky. Niekto možno viac, iný menej, ale nikomu nie je príjemná. Niekedy prichádza pomaly. Nenápadne. Príde, trošku potrápi a odíde. Niekedy príde náhle a je neznesiteľná od prvej chvíle. Zasiahne nás nepripravených a plnou silou. Vtedy prestávame vnímať svet okolo seba. Pohltí nás a je jediné, čo dokážeme vnímať. Robíme všetko len aby sme ju odohnali, alebo aspoň utíšili.
Život býva plný paradoxov a zákony uja Márfyho fungujú tak ako žiadne iné. Pred pol siedmou durím spachtošov do vzdelávacej ustanovizne. Teda, dvoch teraz už rado spiacich. Jeden sa rád, k môjmu úžasu, zobúdza pravidelne už pred šiestou. Tak tu máme prvý domáci Márfáč. Teda deti keď sú malé zo zásady nespia a keď by už spať nemuseli zaručene budú vyhrievať posteľ až doobeda. Potvrdzujem!
Pred pár dňami si mal meniny. Už druhé v tomto roku. Viem, že dnes je v móde dávať dieťaťu dve mená. Vraj je to cool, in a pánbožko vie ešte aké by to malo byť. Vtedy, pred skoro 13 rokmi to až tak bežné ešte nebolo. Vlastne na módu som vtedy skutočne ani len nepomyslela.
V poslednej dobe to u nás vyzerá ako na leteckej vojenskej základni. Nie, nenosím rovnošatu a ani nevelím. Teda, sem tam sa o to pokúšam, ale volume môjho hlasu asi nezodpovedá normám uší môjho potomstva .Ich radary zo zásady zaznamenávajú len to čo chcú počuť.
V sobotu sa moja šestnástka rozhodla piecť. My sme sa rozhodli odísť. Aby to nebolo príliš blízko, tak za najbližšie hranice. Necítila som to zvláštne úzko v hrudi ako obvykle. Žalúdok poslúchal. Nič sa v mojom vnútri nedialo. Teoreticky by som sa asi mala začať obávať. V predstavách vidieť kúdoly dymu z rúry, z okien, dverí a hasičské auto...aspoň jedno pred domom. Vytopení susedia prinajmenej po piate poschodie. Popálením som sa možno nemusela obávať. Na tie som špecialista ja.